späť na úvodnú stránku blogu

Rolf Fehlbaum pre Konsepti

25.1. 2016

Film má svojho Spielberga, hokej Jágra, technologické filmy Jobsa a nábytok Rolfa Fehlbauma. Vzdelaný, empatický a odvážny človek, guru, obrovská autorita a predovšetkým znalec kvalitnej architektúry a dizajnu dokázal za podpory svojho brata vytvoriť počas tridsiatich rokov z Vitry, relatívne bezvýznamného nábytkárskeho podniku svojich rodičov, globálne zoskupenie firiem, ktoré zmenilo vkus viac ako jednej generácie. Niektoré myšlienky  a postrehy Rolfa Fehlbauma zazneli v tomto rozhovore, ktorý poskytol v júni 2015 Davidovi Řezníčkovi a Borisovi Hrbáňovi pre Konsepti. 

DR: Myslíte si, že majú spoločnosti, ako je tá naša, teda spoločnosti ponúkajúce viac menej rôzne obchodné značky, zamerané na kvalitný dizajn a servis, ešte nejakú budúcnosť? Môžeme prežiť ďalších 20 rokov?

RF: To naozaj neviem. Nemám v tom prehľad, pretože sám netuším, ako sa bude nábytok v budúcnosti predávať. Dokážem si predstaviť, že sa najdôležitejším aspektom stane servis. Vidím to, keď prídem do obchodu Vitry, kde sú moji zamestnanci. Keď navštívim miestneho obchodného zástupcu, hovorím, ak je to možné, s vedúcim alebo majiteľom. A je to opäť majiteľ, ktorý sa u mňa v sobotu zastaví a niečo mi prinesie, alebo povie: "Môžem zájsť ku Vám a zmerať si závesy? Len povedzte kedy... Môžem prísť v nedeľu, ak sa Vám to hodí.“ A to nepočujete od zamestnanca, ale počujete to od šéfa. A podľa môjho úsudku, ak je teda Švajčiarsko dobrým príkladom, práve toto funguje. Ľudia sú ochotní za servis a odporúčanie zaplatiť viac – v bohatej spoločnosti pochopiteľne. Neviem, či poznáte nemecký výrok: ,,Geiz ist geil“. Bol to reklamný slogan jedného obchodu s elektronikou. Znamená to ,, Šetriť je sik.“ Má to svoj pôvod v minulosti. Ľudia sa hanbili vypýtať si zľavu, ale kríza im na to dodala odvahu a odvtedy chcú zľavu kedykoľvek a kdekoľvek. Ako obchodný zástupca musíte dosiahnuť to, aby sa cítili dobre. Každopádne si myslím, ale možno je to zbožné prianie, pretože podporuje naše presvedčenie, že tým hlavným je produkt a servis. Zle uvedený výrobok a chabý servis nepútajú prílišný záujem. Veľkú rolu hrá to, či človek vie zladiť veci dokopy, či je kvalifikovaný návrhár interiérov a či dokáže obchodný zástupca dobre poradiť alebo ponúknuť skúsenosti. Ale ste platení za túto službu? To je otázka. Počúvam, ako mi predajcovia hovoria: "Ľudia tu strávia tri hodiny, a potom vedia, čo chcú a idú do obchodu, ktorý je najlacnejší.“ Nepoznám českú alebo slovenskú mentalitu... chcem povedať, že musíte dostať zaplatené a zaplatené dostanete len za niečo, čím sa líšite. Pokiaľ Vás už neodlišuje samotný výrobok, potom musíte nájsť niečo iné, za čo dostanete zaplatené. A čo iné môžete ponúknuť okrem servisu? Pokiaľ však za servis niekto nezaplatí, nemôžete si ho dovoliť poskytovať. Je to naozaj veľmi ťažké. Pri výrobkoch bude všetko on-line dostupné a porovnateľné. Záleží tiež na mentalite Vašich zákazníkov. Je to o osobnom prístupe, rešpekte a dôvere.  

DR: Kríza (2008-2012) nás všetkých vo väčšej, či menšej miere poškodila a zľavy sa stali úplnou nutnosťou. Posledné mesiace alebo možno posledný rok zaznamenávam malé zlepšenie, sme si istejší a začíname mať klientov, ktorí sú pripravení načúvať. Myslím si, že vedia, majú informácie, ale samozrejme informácie nie sú vedomosti. Je ťažké sadnúť si s nimi a snažiť sa spolu hovoriť.

RF: To je dávny problém všetkých predajcov, byť predovšetkým dobrý návrhár interiérov, pretože to nie je jednoduché. To je skutočne jedna z neľahkých profesií. Sám sa nábytkom tak dlho zaoberám a som stále nervózny, keď si mám zariadiť svoj byt. Domnievam sa, že najdôležitejšie je mať odborné znalosti a prísť k zákazníkovi s niečím, vďaka čomu vyskočí a zvolá: "No teda! To je presne pre mňa!“ Dokážete vybudovať dosť takých vzťahov? Dokážete si u ľudí získať dôveru? Viete sa prihovárať ďalšej generácii? To sú otázky, ktorými sa musíte zaoberať. Je to veľmi osobný odbor.

DR: Ak sa pozriete do interiéru kancelárií, mám pocit, že ak sa klient nebráni investovať o niečo viac, alebo je otvorený možnosti mať niečo odlišné, ide vždy viac o to, aby mu bolo ponúknuté riešenie ne mieru, podľa jeho priania. To predstavuje až 50-60% objemu a potom sú to nejaké kreslá a pohovky. Je toto budúcnosť kancelárskeho nábytku?

RF: Áno, áno. My sami to tak robíme. Keď pracujeme na svojich vlastných kanceláriách, vytvárame kusy, ktoré sú pre konkrétny priestor jedinečné a zďaleka sa nepodobajú ničomu, čo vzišlo zo štandardnej výroby. Tam, kde ponúkame originálne poňatie, musíte mať s dodávateľmi a remeselníkmi, ktorí pre vás vyrábajú, či už ide o drevo, kov alebo sklo, špecifický vzťah. To je dôležité. Naši zákazníci vedia toho o nábytku menej, pretože taký projekt realizujú len raz alebo len z času na čas. Dom si zariaďujú možno trikrát alebo štyrikrát v živote. Musíte si vybudovať takú dôveru, že si vás zavolajú zas a znova, pretože vedia, že im pomôžete. A pri zariaďovaní kancelárie je to rovnako dôležité ako pri zariaďovaní doma. Bohužiaľ, existujú tiež spoločnosti, ktoré neustále menia svoj manažment, takže si dnes vytvoríte nejaký vzťah a zajtra už neexistuje, pretože tá osoba odišla. Toto je ale stratégia prežitia. Iná forma je niečo, povedal by som, čo robí Kartell – máte systém, v ktorom ste stále samostatným podnikateľom, ale zároveň ste jeho súčasťou. To je ďalšia možnosť.  

DR: Vitra Campus boluž od začiatku čímsi  veľmi výrazným. a vždy som Vás považoval za človeka ktorú rešpektujete a miluje architektúru. Našli ste cestu, ako pôsobiť v nábytkárstve , ale tak nejako sa vždy držať architektov. Ešte stále tak intenzívne sledujete architektúru?

RF: Stále sledujem architektúru. Pripadá mi ale, že dnes sa mi darí rozpoznať, čo je nové alebo čo prichádza, menej ako kedysi. Máte určitý objem informácií a určité povedomie, ktoré získate. Ak dôjde k posunu nejakej paradigmy, potom je to ťažšie alebo úplne nemožné. Myslím, že sa mi páčia rovnakí architekti ako pred dvadsiatimi alebo tridsiatimi rokmi, čo znamená, že som sa pravdepodobne na tú generáciu upol. To sa stáva väčšine ľudí. V tomto už nie som taký zvedavý či vzrušený, ako som býval, avšak architektúra ma samozrejme stále fascinuje. Vo Vitra Design Museum robíme výstavy, napríklad sme tu mali výstavu o Khanovi. Khana som nepoznal obzvlášť dobre a teraz o ňom viac premýšľam a veľmi ho obdivujem. Je to samozrejme starý príbeh, ale zato veľmi vzrušujúci. Áno, veľká architektúra ma vždy dokáže nadchnúť. Vedel by som ale vdnes ybrať architekta, ktorý bude za dvadsať rokov hviezdou? To asi nie.

BH: Bol to váš zámer vybudovať túto skutočne silnú značku za prispenia architektúry, alebo to nejako vyplynulo zo situácie?

RF: Asi to nebol nejako skutočne hlboko zakorenený zámer. Vždy som sa zaujímal o architektúru, hoci nie som architekt. Pár rokov som pôsobil vo vzdelávacej sekcii v Bavorskej komore architektov v Mníchove. Skôr, ako som začal, mal som vedieť viac, ale nebolo to tak, takže som sa musel rýchlo učiť, aby som mohol robiť svoju prácu. Bol som v styku s architektmi a keď som v roku 1977 alebo 1976 prevzal vedenie Vitry, tie vedomosti som mal. A tvrdil som, a tvrdím stále, že každá budova je jedinečnou príležitosťou a každá stavba, ktorá nie je dobrou stavbou, je zmarenou príležitosťou. Nakoniec, či postavíte dobrú alebo zlú stavbu, cena, náklady sú takmer rovnaké. Len to robíte menej premýšľajúc, s menšou starostlivosťou, menšou láskou a menším záujmom, pretože chcete byť napríklad rýchli a podobne. Alebo tomu objektu vôbec nerozumiete, nechápete ho a spravíte chybnú voľbu. Bol som presvedčený o sile architektúry, hoci nie nevyhnutne o značke. Najprv som o budovaní obchodnej značky veľmi nepremýšľal. Predstavu som mal skôr takú, že "ak máš postaviť novú továreň, tak prečo nie s výborným architektom?“ Po čase sa stalo z toho niečo na spôsob brandingu, alebo to prinajmenšom budovaniu značky aspoň napomohlo. Musíte si uvedomiť, že v 80-tych rokoch bola Vitra úplne neznáma značka. Pracovali sme s americkou spoločnosťou Herman Miller a mali sme len malé meno, zatiaľ čo spoločnosť Herman Miller bola niekto. Boli sme výrobcovia, ale skutočnou značkou bol Herman Miller. Keď sme sa rozdelili, Vitra mala veľmi pekné výrobky, ale jej značka nebola veľmi známa. Ani dnes nie je Vitra spoločnosťou, ktorá by sa každému v hlave vybavila. Pomohli projekty ako Vitra Design Museum a Campus. Najdôležitejšie bolo ale získať tých správnych návrhárov a v roku 1979 som začal s Mariom Bellinim. To znamenalo posun k Taliansku, ktoré vtedy malo veľmi silnú národnú kultúru dizajnu – Bellini,  neskôr Citterio a ešte neskoršie Meda. Tam bol vtedy svet produktu a jednou jeho časťou bol svet novej kancelárie. A tiež veci, ktoré boli viac experimentálne, ako Vitra Editions. A potom tam bol architektonický experiment. Vtedy títo architekti neboli ešte hviezdami, boli dobre známymi, uznávanými profesionálmi. Vtedy nebolo ani bežné, aby architekti stavali niekde inde vo svete. Áno, Khan staval v Indii, Le Corbusier staval v Indii, ale vo všeobecnosti bola architektúra omnoho viac lokálna, regionálna alebo nanajvýš národná. Dosť veľa vtedy znamenalo mať Franka Gehryho, Zahu Hadid atď., ktorí nestavali v Európe, alebo nestavali vôbec, ako napríklad Zaha; Ando nikdy nestaval mimo Japonsko. To všetko pomohlo vybudovať značku, rovnako to všetko vyjadrovalo, kto ste, vytváralo to vašu identitu. Značka prichádza neskôr, najprv potrebuje získať nejakú identitu. Architektúra – stavba – je vždy akýmsi prísľubom. Možno tam ešte nie ste, ale vyjadruje, akí by ste chceli byť. To je veľmi dôležitý signál; vidíte ho každý deň. Preto sa domnievam, že je veľmi dôležité architektúru sledovať. 

DR: Mali ste niekedy vo svojom podnikateľskom živote chvíle, keď ste pochybovali, možno okamih, keď sa vám zdalo, že nemáte odvahu? Váš prístup v biznise je o inovácii, guráži a o plnení očakávaní, je tu teda veľa rizík a neustáleho úsilia. Možno to súvisí aj s vekom. Pripadá mi, že pred dvadsiatimi rokmi som bol sebavedomejší. Ľudia mi dnes hovoria: "Je to príliš riskantné, nerob to, nemôžeme si to dovoliť.“ Ako by som stratil niečo z odvahy, ktorú som kedysi mával. Ako ste sa Vy vyrovnali s pochybnosťami?

RF: Keď som v podnikaní začínal, bol som veľmi neistý, nemal som žiadnu prípravu. Bola to skôr povinnosť ako voľba, pretože som pracoval v inej oblasti, ale moji rodičia starli a hovorili "Nevieme, ako teraz firmu zvládneme.“ Mohli ju predať, nebol to však podnik so štrukturovaným vedením, bola to len malá rodinná firma, kde moji rodičia veľmi, ale naozaj veľmi tvrdo pracovali. Tak sme si s bratom Raymondom povedali: "Dobre, dajme sa do toho. Vždy som si ale myslel: "O pár rokov budem robiť niečo iné.“ Dosť som o sebe pochyboval. Našťastie Raymond je úplne iný. Je omnoho viac analytickejší. Ja som, povedal by som, silný, pokiaľ ide o vizuálnu stránku. Dosť pracujem s intuíciou. Vždy som mal pocit, že ak mám túto dôležitú oporu za sebou, môžem viac používať intuíciu. Spolu sme vlastne nepracovali. Raymond mal na starosti Vitrashop. Na všetky finančné a daňové záležitosti, zmluvy, atď. som mal vždy niekoho pri sebe, niekoho, kto tomu rozumel viac než ja, kto zaistil, aby sme nespravili chybu. Napriek tomu som mal vždy pocit, že je to príliš dobré na to, aby to bola pravda a niekedy som sa prebudil a uvedomil si: ,, Ale nie! Úplne sme zabudli na tento aspekt a to je katastrofa.“ Je to ale radosť, pretože pracujem väčšinou s priateľmi a svoju prácu milujem – je až nefér, že to funguje dokonca ako podnikanie. V priebehu tých rokov to tak väčšinou fungovalo, tak som v to v to veril... sústrediť sa prácu, v ktorú veríte, pracovať s ľuďmi, ktorých si vážite, alebo obdivujete, ktorí sú bystrejší než ja, alebo majú väčší prehľad alebo vízie. Úcta k návrhárom zaručila, že nikdy nemali pocit, že chce niekto ťažiť z ich nápadov, pretože ja som presvedčený, že návrhár nikdy nepracuje pre nás, pracuje pre seba samého. Keď sa mi podarí náš projekt a projekt dizajnéra tak trochu prepojiť, vyjde to dobre pre obe strany. Charles Eames nepracoval pre spoločnosť, Charles Eames pracoval pre svoju vlastnú víziu sveta. Táto viera v dizajn, v lepší výrobok alebo len snaha vytvoriť zaujímavejší produkt, relevantnejší produkt, nepozerať sa okolo, nesnažiť sa zavďačiť klientovi, nesnažiť sa mu zaliečať, to všetko mi celý čas dodávalo veľa istoty, že je všetko v poriadku. Ale ak hovoríme o pochybnostiach, pochybnostiach o samom sebe...  Keď bol v biznise môj otec, každý deň bolo viac, hospodárstvo rástlo a rástlo. V takých podmienkach už nie sme. Sú dobré časy, a sú zlé časy, máme krízy. Myslím, že jedna dôležitá vec je veľkosť, nerásť príliš, nebyť príliš ambiciózny, ale robiť to, v čom ste dobrí. Nepúšťať sa do pretekov alebo činností, kde vás ostatní budú naháňať. Je lepšie zostať menší, zostať skromný a zostať rozumný. Verím, že to by malo fungovať.  


Páčil sa vám článok? Zdieľajte ho:

Ďalšie články blogu